Muž s vlastným hrobom, ktorý v Gulagoch prežil takmer deväť rokov..

Autor: Zita Pleštinská | 18.1.2012 o 15:00 | (upravené 18.1.2012 o 15:43) Karma článku: 17,06 | Prečítané:  3797x

Štefan Kányai , ktorý sa narodil 10. apríla 1924 v Komárne,  prežil v ruských Gulagoch takmer  9 rokov. Z 10 rokov, ktoré v rozsudku dostal,  si  odkrútil  8 rokov 8 mesiacov a 10 dní. V roku 2003 jeho pamäti vyšli v knihe „ Elmondom hát mindenkinek..."  a v roku 2010 v slovenskom preklade: „ Poviem to teda vám všetkým..." Bol jednou z viac ako 85 tisíc obetí, ktoré po druhej svetovej vojne násilne odvliekli Sovieti do Gulagov . Počas prekladu otcovej knihy z maďarčiny do slovenčiny som veľmi intenzívne prežívala celý otcov strastiplný príbeh v 15-tich  ruských gulagoch. Počas tohto obdobia o ňom rodina vôbec nevedela . „ V kostole sv. Anny hneď po transporte uvidela sestra moju fotku. Zobrala ju domov a celý čas bola previazaná čiernou stužkou. Som dokonca človek, ktorý mal za svojho života vlastný hrob." V rodnom Komárne mal na hrobke vyryté všetko, okrem dátumu smrti, ktorý nik z blízkych vtedy nevedel..."

Keď ho v júni 1945 v Komárne vzali, študoval v Budapešti medicínu. Dôvodom deportácie podľa Ľudového komisariátu vnútra NKVD teda podľa „ sovietskej politickej  polície" bolo podozrenie zo špionážnej činnosti. Odsúdili ho na desať rokov. „ Svoj rozsudok som nepodpísal," opisuje vo svojej knihe nespravodlivé odsúdenie. „Nerozumel som jazyku, v ktorom som mal  rozsudok napísaný. Všetko, čo som pochopil, bolo, čo mi ukázali na prstoch- desať rokov. Špión a kontrarevolučný agitátor , čo mal napísané v rozsudku, nebola nikdy pravda. V Karagande sa v roku 1949 stretol so známym ruským spisovateľom Solženicynom, ktorý bol odsúdený na 15 rokov. Po Stalinovej smrti v roku 1953 došlo k opätovnej kontrole dokumentov väzňov. Bol rehabilitovaný, pretože sa dokázalo, že je nevinný a jeho obvinenie bolo vykonštruované. Po návrate domov  12. decembra 1953 už nemal možnosť  medicínu dokončiť, a tak pracoval ako murár a neskôr ako stavebný technik na Pozemných stavbách v Nitre.

Otec nás v rodine príbehom svojej mladosti nezaťažoval. O tom, čo v pekle stalinských gulagov prežil, aby nás ochránil pred príslušníkmi ŠTB, radšej nehovoril. Otvorene rozpovedal príbeh svojej mladosti v gulagoch až po revolúcii v roku 1989. Otec vo svojej knihe hovorí o ceste do nehostinnej ruskej krajiny, ktorá trvala niekoľko mesiacov . Takmer 90 tisíc ľudí putovalo v dobytčích vagónov do Trnavy, Bratislavy odtiaľ do mesta Baden  bei Wien . „ Výlet" odsúdencov pokračoval do Maďarska a odtiaľ na Sibír s cieľom cesty GULAG . Vorkuta, Kolyma, Kemerovo, Stalinsk,Kišinev, Gubjanka, Lemberg, Novosibirsk, Potyma, Karaganda, Džezkazgán... , sú miesta, kde prežil strastiplných takmer deväť rokov svojej mladosti. „ Keď som sa dostal za severný polárny kruh, teplota dosahovala viac ako 30 stupňov pod nulou. Vo vagóne bola taká zima, že sme mali cencúle i vo vnútri. Bolo nás tam okolo 120, niektorí z nás museli celú cestu spať po stojačky." V Karagande sa v roku 1949 stretol so známym ruským spisovateľom Solženicynom, ktorý bol odsúdený na 15 rokov za to, že v jednom liste adresovanom manželke napísal, že vojna je stratená a podmienky vojakov sú nedôstojné. O tomto stretnutí napísal otec aj krátku poviedku, ktorá zatiaľ nebola vydaná. Solženicyn na neho urobil obrovský dojem, niektoré z jeho básní otec aj zhudobnil. Spájali ich spoločné osudy, keďže  tam boli nevinne. Ich cesty sa rozdelili, otca po krátkom čase presunuli do iného gulagu.

Stalinova konečná stanica odsúdencov na smrť, z ktorej našťastie otec  po Stalinovej smrti dostal spiatočný lístok, otca poznačila. Skrýval v sebe obrovské  tajomstvo. Snažila som sa preniknúť do tajov jeho života, nebolo to však ľahké. Až do svojej smrti v júli 2006 písal pamäti, v ktorých opisoval neuveriteľné veci...schudnuté a vyziabnuté  ľudské trosky zobrali z vagónov. Asi päť- šesť z nás bolo tak zoslabnutých, že ich nevedeli naložiť  do vagónov... nepamätám sa , či som za tých takmer deväť rokov bol nasýtený aspoň päťkrát... Nedostatok vody nás prinútil piť vlastný moč.  Aby sme dostali väčší prídel potravy, cestovali  sme spolu s mŕtvymi, tak sme mohli dostať prídel stravy aj na nich. Ich smrť sme ohlásili, až keď zápach biologického rozkladu tela si všimli strážcovia.  Mŕtvolu niekde na neobývanom území vyzliekli a nahú ju vyhodili z vagónu napospas vlkom a túlavým psom. .. obrovský barakový tábor s trojitým ostnatým drôtom s vysokými strážnymi búdkami bol nevľúdny a plný násilia a zločinov. Smrť pre mnohých väzňov bola vykúpením.  Mŕtvych hádzali do pivnice. V pivnici hladní väzni si občas vyrezali a opiekli mäso, ktoré ostalo na stehnách mŕtvych... pod číslom 392 som pracoval v kameňolome,  v dnešnom Perme som  pracoval na výstavbe hydroelektrárne,  v Džezkazgane v hĺbke 650 m sme dolovali meď, olovo a mangán... stretol som sa aj s Dušanom Slobodníkom...keď som sa vrátil domov, mama a otec, ktorí ma oplakávali neverili ... objal som náš veľký gaštan na dvore a pobozkal som rodnú Zem, bol som konečne doma. V  závere pamätí je napísané: „ Chcem, aby sa mladí dozvedeli, aké hrôzy sme prežili. Také niečo sa už nesmie nikdy opakovať!

GULAG= Glavnoje Upravlenije Ispravitelno-trudovych Lagerej v preklade týchto päť písmen  znamená  Hlavnú správu nápravno - pracovných táborov. Gulagy boli oddelenia tajnej polície Sovietskeho zväzu, ktoré sa začali stavať už v Leninových časoch v roku 1919 a zrušené boli až v rokoch 1960 a niektoré  až po úplnom páde komunizmu. Izolovali tu  tzv. triednych nepriateľov, využili  ľudí ako lacnú pracovnú silu a po úplnom vyčerpaní väzňov ich v tichosti zlikvidovali.

V roku 1945 neboli do gulagov odvážaní iba politickí väzni, vojaci, zajatci ale aj obyčajní jednoduchí ľudia z Československa. Ak by sme chceli hovoriť o presných číslach tak uvediem teóriu podľa Roberta Conquesta, britského historika , ktorý sa špecializoval  na Sovietsky zväz. Podľa jeho zistení sa asi v 2100 GULAGOCH vystriedalo za rok asi 8 miliónov  väzňov, v roku 1948 to bolo 10 miliónov a v roku 195213 miliónov. Z toho ročne bolo asi 855 tisíc úmrtí . Niektorí boli popravení , iní zomreli vysilení alebo  z rôznych iných príčin. Len za obdobie 1938 - 1953 môžeme podľa rôznych výpovedí svedkov, ich príbuzných hovoriť  asi o počte 12 miliónov mŕtvych, ktorí v nich zahynuli!

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?