Moje chvíľky s Editou Grosmanovou:“ Obete sú mementom pre vás!“

Autor: Zita Pleštinská | 24.3.2012 o 17:02 | (upravené 24.3.2012 o 21:59) Karma článku: 15,22 | Prečítané:  2577x

Túto nedeľu, 25. marca 2012, uplynie  sedemdesiat rokov od vypravenia prvého transportu židovských dievčat a žien zo železničnej stanice v Poprade do koncentračného tábora v Osvienčime, v Brzezinke a ďalších.... Pri tejto príležitosti bol 23.marca 2012 vypravený spomienkový  vlak do Osvienčimu. Pred nástupom do vlaku, ktorý odchádzal 6:30 sme si prezreli pôvodné dobové vagóny, tzv. dobytčáky, v ktorých sa nachádzala výstava obrazov z transportu. Myslela som na otca, ktorý sa v rovnakých dobytčákoch viezol do sibírskych gulagov... Počas cesty vystúpili vo vlaku historici, filozofi a pamätníci. Čítali sa mená obetí. Po premiérke, ministrovi, generálnom riaditeľovi železníc, arcibiskupovi , biskupovi a iných osobnostiach som desiatku  nevinných obetí prečítala s veľkou bázňou i ja.

Vo vlaku , ktorý kopíroval cestu transportu smrti, po trase Poprad - Žilina- Zwaardoň - Osvienčim a späť som dostala miesto pri Edite Grosmanovej. Po chvíľke, keď som jej odovzdala knihu môjho otca Štefana Kányaiho :" Poviem to teda vám všetkým," ktorý mal podobný osud ako ona v ruských gulagoch, sme si padli do náručia a otvorili sme si svoje srdcia.Zrazu sme si boli také blízke, akoby sme boli stále spolu.

Hovorila veľmi presvedčivo a úprimne o sebe, nadšene o svojej rodine a o svojich  vnúčatách. „Moje vnučky neskonale milujem. Volajú ma babi a veľmi sa o mňa boja.  Totiž ja ešte stále  šoférujem, lebo tak sa cítim nezávislá a samostatná.  Susedia môjho bytu na Wilson ave  v Toronte si mysleli, že babi je moje krstné meno a tak ma teraz všetci volajú Babi." Hltala som každé jej slovo. Obdivovala som ju ako  neúnavne poskytovala viac ako polhodinové rozhovory redaktorom prítomných médií . Fascinovala ma táto takmer 88. ročná  starenka, jej entuziazmus, energia a chuť hovoriť a hovoriť. Pri nás sa často zastavili aj študenti  stredných škôl zo  Seredi, Košíc a  Spišskej Novej Vsi. Počúvali  a hltali rovnako jej slová.

Neľudské príbehy vraždenia človeka človekom, ktoré videla na vlastné oči a bola ich súčasťou, nám vyrozprávala trasľavým  hlasom  so slzami v očiach. Editka tiež so slzami spomínala: „ Videla som ako mladučká  matka v náruči vo vankúšiku niesla svoje zavinuté dieťa. Príslušník SS si batôžtek vyhodil a s chuťou strelil do neho. Telíčko dieťatka bezvládne padlo na zem ... matka dieťatka  skončila v plyne..."

Editka Grosmanová sa narodila 11. Júla 1924 v Humennom  v početnej rodine  Friedmannových. Otec vlastnil veľkú sklenársku firmu. Vďaka tejto profesii jeho rodina prežila fašistickú genocidu, zatiaľ čo ostatní príbuzní boli odvlečení a zavraždení. Edita a jej o málo staršia sestra Lea boli poslané na nútené práce najskôr na Slovensku. Z Popradu boli 25. marca 1942 v prvom transporte smrti  s tisíckou slovenských dievčat  odvlečené do Osvienčimu.

Oslobodenia sa dočkala iba Edita. Sestra Lea  neľudským útrapám väzenia podľahla. „ Musela som sa pozerať ako mŕtve telo mojej milovanej sestry žerú krysy..." spomínala vo vlaku Editka. Po oslobodení sa Edita Grosmanová až do roku 1948 liečila vo Švajčiarsku z následkov onemocnenia , ktoré je spôsobili v lágroch príslušníci SS.

Vzhľadom na silnejúce prejavy antiseminizmu sa jej rodina v roku 1948 vysťahovala do Izraela.  Edita sa odsťahovala so svojim snúbencom  Ladislavom  Grosmanom do Prahy.  Ladislav Grosman pracoval ako redaktor knižných noviniek v Slovenskej knihe v Prahe a popri zamestnaní vyštudoval ešte Vysokú  školu pedagogickú. Edita Grosmanová vyštudovala popri zamestnaní strednú školu a  na Přírodovědné fakultě Karlovej univerzity odbor biológia. Po celý život pracovala ako vedecká pracovníčka  vo výskumných a zdravotníckych zariadeniach v Prahe, v Izraeli a v Kanade. V roku 1968 so svojim mužom a synom emigrovali do Izraelu. Po smrti Ladislava Grosmana , ktorý zomrel v roku 1981, Edita  žije teraz striedavo v Izraeli a u svojho syna v Kanade.

Edita Grosman: „ Prežila som peklo koncentrákov , aby som hovorila... Hovorila o zločinoch fašizmu  a  genocíde židovského obyvateľstva počas druhej svetovej vojny, o zločinoch  proti ľudskosti, o totálnom šialenstve, masových hroboch, o  tisícoch hnijúcich mŕtvol, o dodnes nepotrestaných zločinoch, znásilňovaní  ako forme totálneho ponižovania, trieskanie hlavičiek detí o stenu, amoku ... Hovorila o tejto hrôze, obludnosti udalostí  a súvislostiach transportoch. ..."

Edita, stále energická a úžasne silná žena , ktorá prežila obludnú smrť svojej mladšej sestry Lejky, sa 23.3.2012 s úzkosťou vrátila spomienkovým vlakom  s nami do Osvienčimu a Brzezinky. Spomínala na milióny ľudských osudov. „ Za každou ľudskou osobnosťou, ktorú transportovali do koncentrákov, sa skrývala osobnosť s túžbami, snami, nádejami, vlastným príbehom, radosťami a starosťami...."

Prežila som nezabudnuteľné  chvíle s Editkou, manželkou spisovateľa Ladislava Grosmana.  Jeho novela bola podkladom pre film Obchod na korze, ktorý bol v roku 1966 ocenený  Oskarom. Editka mi vyrozprávala veselé príbehy s hlavným hrdinom filmu s Jožkom Krónerom.

Táto žena, ktorá prežila Osvienčim napriek traume, ktorú prežila od 25.3.1942 - 5.5.1945, oplývala závideniahodným optimizmom a radosťou zo života, ktorú v spomienkovom vlaku odovzdávala zástupcom médií, študentom a nám cestujúcim vo vlaku, v ktorom nechýbala premiérka Iveta Radičová, minister dopravy Ján Figeľ , Pavel Kravec  generálny riaditeľ ZSSK, arcibiskup Róbert Bezák, generálny biskup ECAV Miloš Klátik a žídovský rabín.

V koncentračnom tábore v Brzezinkách, ktoré boli jatkami ľudstva, nám povedala: „ Obzerám sa za miliónmi ľudských osudov, ktoré milovali život a chceli žiť. Tá hrôza, ktorá stále sála z každého objektu, je pre Vás nepredstaviteľná ... Osvienčim je zakonzervovaná spomienka na zločiny, ktoré pošliapali ľudskú  dôstojnosť ...."

"Generácia holokaustu pomaly odchádza, práve preto je nevyhnutné hovoriť a spomínať, aby to, čo už nebudú môcť povedať svedkovia o zverstvách, zachytili dejiny pre nadchádzajúce generácie," zdôraznil riaditeľ Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan.

Čo sa raz stalo, to sa nikdy nemôže stratiť bez stopy. Nevinné obete pracovných, koncetračných, vyhladzovacích táborov a ruských gulagov nech sú pre nás mementom !!!!!!!!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?