Moje chvíľky s Editou Grosmanovou:“ Obete sú mementom pre vás!“

Autor: Zita Pleštinská | 24.3.2012 o 17:02 | (upravené 24.3.2012 o 21:59) Karma článku: 15,22 | Prečítané:  2637x

Túto nedeľu, 25. marca 2012, uplynie  sedemdesiat rokov od vypravenia prvého transportu židovských dievčat a žien zo železničnej stanice v Poprade do koncentračného tábora v Osvienčime, v Brzezinke a ďalších.... Pri tejto príležitosti bol 23.marca 2012 vypravený spomienkový  vlak do Osvienčimu. Pred nástupom do vlaku, ktorý odchádzal 6:30 sme si prezreli pôvodné dobové vagóny, tzv. dobytčáky, v ktorých sa nachádzala výstava obrazov z transportu. Myslela som na otca, ktorý sa v rovnakých dobytčákoch viezol do sibírskych gulagov... Počas cesty vystúpili vo vlaku historici, filozofi a pamätníci. Čítali sa mená obetí. Po premiérke, ministrovi, generálnom riaditeľovi železníc, arcibiskupovi , biskupovi a iných osobnostiach som desiatku  nevinných obetí prečítala s veľkou bázňou i ja.

Vo vlaku , ktorý kopíroval cestu transportu smrti, po trase Poprad - Žilina- Zwaardoň - Osvienčim a späť som dostala miesto pri Edite Grosmanovej. Po chvíľke, keď som jej odovzdala knihu môjho otca Štefana Kányaiho :" Poviem to teda vám všetkým," ktorý mal podobný osud ako ona v ruských gulagoch, sme si padli do náručia a otvorili sme si svoje srdcia.Zrazu sme si boli také blízke, akoby sme boli stále spolu.

Hovorila veľmi presvedčivo a úprimne o sebe, nadšene o svojej rodine a o svojich  vnúčatách. „Moje vnučky neskonale milujem. Volajú ma babi a veľmi sa o mňa boja.  Totiž ja ešte stále  šoférujem, lebo tak sa cítim nezávislá a samostatná.  Susedia môjho bytu na Wilson ave  v Toronte si mysleli, že babi je moje krstné meno a tak ma teraz všetci volajú Babi." Hltala som každé jej slovo. Obdivovala som ju ako  neúnavne poskytovala viac ako polhodinové rozhovory redaktorom prítomných médií . Fascinovala ma táto takmer 88. ročná  starenka, jej entuziazmus, energia a chuť hovoriť a hovoriť. Pri nás sa často zastavili aj študenti  stredných škôl zo  Seredi, Košíc a  Spišskej Novej Vsi. Počúvali  a hltali rovnako jej slová.

Neľudské príbehy vraždenia človeka človekom, ktoré videla na vlastné oči a bola ich súčasťou, nám vyrozprávala trasľavým  hlasom  so slzami v očiach. Editka tiež so slzami spomínala: „ Videla som ako mladučká  matka v náruči vo vankúšiku niesla svoje zavinuté dieťa. Príslušník SS si batôžtek vyhodil a s chuťou strelil do neho. Telíčko dieťatka bezvládne padlo na zem ... matka dieťatka  skončila v plyne..."

Editka Grosmanová sa narodila 11. Júla 1924 v Humennom  v početnej rodine  Friedmannových. Otec vlastnil veľkú sklenársku firmu. Vďaka tejto profesii jeho rodina prežila fašistickú genocidu, zatiaľ čo ostatní príbuzní boli odvlečení a zavraždení. Edita a jej o málo staršia sestra Lea boli poslané na nútené práce najskôr na Slovensku. Z Popradu boli 25. marca 1942 v prvom transporte smrti  s tisíckou slovenských dievčat  odvlečené do Osvienčimu.

Oslobodenia sa dočkala iba Edita. Sestra Lea  neľudským útrapám väzenia podľahla. „ Musela som sa pozerať ako mŕtve telo mojej milovanej sestry žerú krysy..." spomínala vo vlaku Editka. Po oslobodení sa Edita Grosmanová až do roku 1948 liečila vo Švajčiarsku z následkov onemocnenia , ktoré je spôsobili v lágroch príslušníci SS.

Vzhľadom na silnejúce prejavy antiseminizmu sa jej rodina v roku 1948 vysťahovala do Izraela.  Edita sa odsťahovala so svojim snúbencom  Ladislavom  Grosmanom do Prahy.  Ladislav Grosman pracoval ako redaktor knižných noviniek v Slovenskej knihe v Prahe a popri zamestnaní vyštudoval ešte Vysokú  školu pedagogickú. Edita Grosmanová vyštudovala popri zamestnaní strednú školu a  na Přírodovědné fakultě Karlovej univerzity odbor biológia. Po celý život pracovala ako vedecká pracovníčka  vo výskumných a zdravotníckych zariadeniach v Prahe, v Izraeli a v Kanade. V roku 1968 so svojim mužom a synom emigrovali do Izraelu. Po smrti Ladislava Grosmana , ktorý zomrel v roku 1981, Edita  žije teraz striedavo v Izraeli a u svojho syna v Kanade.

Edita Grosman: „ Prežila som peklo koncentrákov , aby som hovorila... Hovorila o zločinoch fašizmu  a  genocíde židovského obyvateľstva počas druhej svetovej vojny, o zločinoch  proti ľudskosti, o totálnom šialenstve, masových hroboch, o  tisícoch hnijúcich mŕtvol, o dodnes nepotrestaných zločinoch, znásilňovaní  ako forme totálneho ponižovania, trieskanie hlavičiek detí o stenu, amoku ... Hovorila o tejto hrôze, obludnosti udalostí  a súvislostiach transportoch. ..."

Edita, stále energická a úžasne silná žena , ktorá prežila obludnú smrť svojej mladšej sestry Lejky, sa 23.3.2012 s úzkosťou vrátila spomienkovým vlakom  s nami do Osvienčimu a Brzezinky. Spomínala na milióny ľudských osudov. „ Za každou ľudskou osobnosťou, ktorú transportovali do koncentrákov, sa skrývala osobnosť s túžbami, snami, nádejami, vlastným príbehom, radosťami a starosťami...."

Prežila som nezabudnuteľné  chvíle s Editkou, manželkou spisovateľa Ladislava Grosmana.  Jeho novela bola podkladom pre film Obchod na korze, ktorý bol v roku 1966 ocenený  Oskarom. Editka mi vyrozprávala veselé príbehy s hlavným hrdinom filmu s Jožkom Krónerom.

Táto žena, ktorá prežila Osvienčim napriek traume, ktorú prežila od 25.3.1942 - 5.5.1945, oplývala závideniahodným optimizmom a radosťou zo života, ktorú v spomienkovom vlaku odovzdávala zástupcom médií, študentom a nám cestujúcim vo vlaku, v ktorom nechýbala premiérka Iveta Radičová, minister dopravy Ján Figeľ , Pavel Kravec  generálny riaditeľ ZSSK, arcibiskup Róbert Bezák, generálny biskup ECAV Miloš Klátik a žídovský rabín.

V koncentračnom tábore v Brzezinkách, ktoré boli jatkami ľudstva, nám povedala: „ Obzerám sa za miliónmi ľudských osudov, ktoré milovali život a chceli žiť. Tá hrôza, ktorá stále sála z každého objektu, je pre Vás nepredstaviteľná ... Osvienčim je zakonzervovaná spomienka na zločiny, ktoré pošliapali ľudskú  dôstojnosť ...."

"Generácia holokaustu pomaly odchádza, práve preto je nevyhnutné hovoriť a spomínať, aby to, čo už nebudú môcť povedať svedkovia o zverstvách, zachytili dejiny pre nadchádzajúce generácie," zdôraznil riaditeľ Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan.

Čo sa raz stalo, to sa nikdy nemôže stratiť bez stopy. Nevinné obete pracovných, koncetračných, vyhladzovacích táborov a ruských gulagov nech sú pre nás mementom !!!!!!!!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šéfa ÚPN Krajňáka považovali za cuciaka, teraz je pre koalíciu diktátor

Šéf Ústavu pamäti národa viedol spor s českým ministrom financií Andrejom Babišom a zamestnancami, ktorí mali blízko k extrémizmu.


Už ste čítali?